Gréckokatolícka cirkev, farnosť Povýšenia sv. Kríža Porostov

HISTÓRIA FILIÁLKY SEJKOV

Takmer 700 hektárový chotár Sejkova (692 ha) sa rozprestiera v severovýchodnej časti Východoslovenskej nížiny. Táto rozsiahla krajinná oblasť sa člení na dva krajinné celky: Východoslovenskú pahorkatinu, ktorá ma 8 podcelkov a Východoslovenskú rovinu, ktorá má 12 podcelkov. Sejkovský chotár sa nachádza na podcelku Sobranecká rovina pri jej prechode do podcelku Vihorlatská pahorkatina. Sobranecká rovina je označovaná za proluviálnu. To znamená, že patrí k mierne zvlneným nakloneným rovinám, aké sa utvárali aj v dôsledku ukladania vrstiev prinášaných vodou, stekajúcou z pohorí. V našom prípade sa na povrch starších morských a jazerných usadenín neogénu (obdobie treťohôr, ktoré začalo asi pred 24 miliónmi rokov) dostávali uloženiny zo svahov Vihorlatských vrchov. Tie vznikali v dôsledku sopečnej činnosti v neskorších stupňoch neogénu (vrchný badén až spodný panón, asi pred 12 – 9 miliónmi rokov). V období neogénu sa utvorili aj tunajšie sloje lignitu (hnedého uhlia so zreteľnou štruktúrou dreva). Sú pozostatkom  pradávnych lesov, ktoré v tomto kraji po milióny rokov bujneli, zanikali a znovu ho pokrývali. Dotváranie povrchu Sobraneckej roviny pokračovalo aj počas súčasných štvrtohôr (začali pred 1, 8 miliónmi rokov). Jednak /ďalším usadzovaním v dôsledku činnosti vodných tokov, jednak eolitickou činnosťou, teda pôsobením vetra. Vďaka vetrom prenášaných a ukladaných častíc pôdy, najmä spraší, sa v niektorých častiach roviny vyvinuli plochy veľmi úrodných pôd. Rozsiahle lužné lesy a porasty dúbrav už od obdobia mladšej doby kamennej (neolit 6. až 3. tisícročie pred našim letopočtom) ľudia postupne premieňali na polia a lúky.

        Priemerný ročný úhrn zrážok meraný v druhej polovici 20. storočia sa tu pohyboval v rozpätí 530 –700 mm. Priemerné ročné teploty dosahovali 9 –10 °C, čo sa však v súčasnosti do určitej miery mení. Rovina je však aj naďalej jednou z najteplejších oblastí Slovenska.

        Výškové rozdiely v našom chotári nepresahujú25 metrov. V najnižšej časti dosahuje nadmorská výška 110, v najvyššej 135, v strede obce116 mn. m. Poľnohospodársku produktivitu oblasti v druhej polovici minulého storočia zlepšili melioračné a iné opatrenia v rámci komplexných úprav Východoslovenskej nížiny. Mnohé vybudované diela sa však, žiaľ, v súčasnosti neudržiavajú.

        Chotár Sejkova susedí s chotármi obcí Kristy, Jenkovce, Nižné Nemecké, Krčava a Orechová. Do Sejkova medzi Krčavou a Orechovou odbočuje vedľajšia cesta z európskej cesty E 58, vedúcej k hraničnému priechodu Vyšné Nemecké.

 V polovici 18. storočia navštívil uniatske (gréckokatolícke) farnosti v Užskej stolici mukačevský biskup Michal Manuel Olšavský. V tom čase vo Vyšnom Nemeckom (farská obec) stál drevený Chrám sv. archanjela Michala so šindľovou drevenou strechou. Farárom tu bol Vasiľ Zacharias. Vo filiálkach sa nenachádzal žiadny chrám. Vo farskej obci bývalo len 9 sedliackych a 4 želiarske gréckokatolícke rodiny. Miestny farár vizitujúcemu biskupovi spomenul i to, že veriaci vo farnosti nesvätili nedeľu, ale sobotu.

       Až do oficiálneho vzniku Mukačevského biskupstva v roku 1771 uniati (gréckokatolíci) patrili pod právomoc jágerského biskupa. Po vzniku spomenutej diecézy dochádza k utváraniu organizačnej štruktúry uniatskej (gréckokatolíckej) cirkvi, čoho dôkazom sú cenné údaje, zachytené v eparchiálnych záznamoch a neskôr v schematizmoch. Ku gréckokatolíckej farnosti vo Vyšnom Nemeckom patrili filiálky Krčava, Nižné Nemecké, Sejkov, Jenkovce.

       Vo filiálnej obci Sejkov v roku 1792 žilo 69, v roku 1798 – 132 a v roku 1806 – 170 gréckokatolíkov. V roku 1792 Sejkovčania uvedenej konfesie prislúchali ku gréckokatolíckej farnosti Vyšné Nemecké, Sobraneckému dekanátu a Užskému archidiakonátu. Z údajov eparchie k danému roku sa dozvedáme, že miestni gréckokatolíci odvádzali pre farské potreby osem nemeckých, respektíve rýnskych zlatých a 43 grajciarov. Podrobnejšie informácie poskytujú súhrne údaje z roku 1806. Sejkov obývalo aj šestnásť sedliackych gréckokatolíckych rodín, päť obdobných želiarskych a šesť podželiarskych rodín. Spolu 132 veriacich bolo schopných a 38 neschopných spovede. Do roku 1805 farár zosobášil dvadsaťtri sejkovských uniatských manželstiev a v tom istom roku jeden pár. Štyria veriaci východného rítu si zobrali rímskokatolíčku, respektíve rímskokatolíka. V uvedenom roku prišli na svet desiati gréckokatolíci a štrnásti svet opustili.

       Ku sejkovským gréckokatolíckym rodinám patrili Bobikovci, Szinkaninovci, Ohradzanszkovci, Mitróvci, Zahortsakovci, Hriczakovci, Besovskovci, Mocsaranszkovci. Gréckokatolíci pôvodne patrili medzi menej majetných. Ale už na konci 18. storočia sa časti z nich podarilo v sociálnej hierarchii vystúpiť vyššie a zaradiť sa do vrstvy bohatých dedinských gazdov. Gréckokatolíci tvorili v dedine najpočetnejšiu náboženskú komunitu. Svoj vlastný filiálny chrám, zasvätený svätému Jurajovi, si však vybudovali až v roku 1908. Tento chrám je jedinou tunajšou nehnuteľnou kultúrnou pamiatkou zapísanou v Ústrednom zozname pamiatkového fondu Slovenskej republiky.

V roku 1877 v Sejkove bývalo okrem 114 rímskokatolíkov a 171 gréckokatolíkov aj 13 reformovaných a 20 židov.

Málopočetní sejkovskí reformovaní kresťania (kalvíni) patrili pod farský úrad v Jenkovciach.

Začiatkom 19. storočia sa do obce prisťahovali aj vyššie spomínaní obyvatelia židovského vierovyznania, ktorí  patrili do bežovkej židovskej náboženskej obce.

Gréckokatolícki veriaci od roku 1975 tvoria filiálku farnosti Povýšenia sv. Kríža Porostov. Veriaci navštevujú miestny chrám Sv. veľkomučeníka Juraja. Od roku 1997 patrí obec do Košického apoštolské exarchátu so sídlom v Košiciach. Od 30. januára 2008 patrí Sejkov pod Gréckokatolícku eparchiu sv. Cyrila a Metoda Košice.

V 90-tých rokoch veriaci uskutočnili v chráme čiastočnú rekonštrukciu (maľba, rozšírenie chóru, nová dlažba – mramor, výmena okien a dverí, rozšírenie sakristie, atď.) Slávnostná posviacka obnoveného chrámu za prítomnosti mons. Jána Hirku sa uskutočnila 25. apríla 1993.

Do miestneho chrámu v júni 1993 zavítal z chrámu v Sobranciach obraz Panny Márie Klokočovskej. Doniesli ho kurátori so svojim kňazom Jozefom Kellom. Zo Sejkova potom obraz putoval do chrámu v Orechovej.

Z kňazov sa tu postupne vystriedali Pavol Repko (1988 – 1994), Štefan Keruľ-Kmec (1994 – 1998), Peter Bombár (1995 – 2005) a Ľuboš Kovaľ (od roku 2005).